Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


 

RÓMOVIA

I. HISTÓRIA

1. Z Indie do Európy

Rómovia pochádzajú zo severnej Indie, kde patrili k chudobnej vrstve (v kaste šudrov mali status párijov) a živili sa najmä kováčstvom, spracovaním kože, dreva, predajom a chovom koní, hudbou a tancom. Vedci sa domnievajú, že v Indii patrili ku skupine Dómov, ktorí tam žijú dodnes, predovšetkým v oblasti Radžasthánu. Indiu začali opúšťať niekedy medzi rokmi 800 – 950 n. l. Odtiaľ smerovali na západ do Európy, kam dorazili niekedy po roku 1100. Nie je celkom jasné, čo spôsobilo tisíce kilometrov dlhý exodus trvajúci toľko rokov. Podľa jednej teórie opustili prví Dómovia Indiu ako zajatci a vlna vojen na Strednom východe ich potom unášala stále ďalej na západ. Iná teória hovorí, že radžasthánsky hovoriaca kavaléria Rádžputov a ich peší sprievod z kasty šudrov, prišli v 10. stor. do Iránu a vrátiť sa späť do Indie sa im už nepodarilo. V cudzej krajine boli izolovanou skupinou, preto zostali pospolití. Konkrétne dôkazy, ktoré by to potvrdili, však, bohužiaľ, chýbajú.

Neexistujú doklady o tom, prečo migrácia smerovala z Iránu do Arménska. Príčiny odchodu z Arménska do západnej Byzantskej ríše sú jasnejšie: invázia Seldžukov z východu.

Prvú písomnú zmienku o prítomnosti Rómov v Byzancii možno nájsť v gruzínskom hagiografickom texte, napísanom v kláštore v Iberone na hore Athos okolo roku 1068. V texte sa môžeme dočítať, že cisára Konštantína Monomacha, sídliaceho v Carihrade, sužovala divoká zver. Preto si na pomoc povolal Samaritánov, potomkov Šimona Mága, prezývaných tiež Adsinkani, ktorí zver pomocou začarovaných kusov mäsa usmrtili. Pomenovanie Adsinkani je gruzínskym prepisom gréckeho Atsínganoi alebo Atzínganoi, čo je označenie pre Cigánov, ktoré sa používalo v Grécku.

Rómovia tvorili v Byzancii utlačovanú kastu, čo bolo čiastočne spôsobené tým, že v kresťanskej ríši boli považovaní za moslimov a neskôr, keď územie ovládli Osmani, zase za kresťanov. Niektorí boli zamieňaní s členmi heretickej sekty athinganoi (odtiaľ neskoršie názvy ako Cigán, Zigeuner, Tsigane atď.). Vzhľadom na svoje spoločenské postavenie mali zakázaný vstup do kostola, nesmeli uzatvárať manželstvo s bielymi a mohli vykonávať len niektoré zamestnania.

 

2. Stredovek a začiatok novoveku

2.1 Rómovia na Slovensku

Na území Slovenska sa usádzajú už v období stredoveku. Prvá správa o Rómoch na území Slovenska je z roku 1322 z okolia Spišskej Novej Vsi. Objavili sa v Bratislave, Košiciach i v Zemplínskej župe. Svoje obydlia si stavali za hradbami miest. Spočiatku ich obyvatelia prijímali pohostinne, a dokonca boli chránení glejtami (obdoba dnešných pasov a víz; za vlády Žigmunda Luxemburského), ktoré im umožnili cestovať smerom na západ do dnešného Švajčiarska, Nemecka, Francúzska a štátov Beneluxu.

Rómvoia v novom prostredí pútali značnú pozornosť obyvateľstva - mnohí kronikári ich opisovali ako exotické bytosti tmavej pleti, ktoré prišli z Malého Egypta. Hovorili o sebe, že ich vyhnali Turci a že boli odsúdení k sedemročnému pokániu žiť v chudobe. Rôznymi legendami o svojej minulosti chceli upriamiť pozornosť okolia na svoj kresťanský pôvod a získať tak milodary, od ktorých úplne záviseli. Medzi najznámejšie patrila legenda o sedemročnom exile za to, že odmietli pomoc svätej rodine pri úteku z Egypta.

Ľudia spočiatku vítali zručnosti, ktoré si so sebou Rómovia priniesli, napríklad tavenie rudy a výroba zbraní a streliva, čo sa naučili zrejme v Arménii a v Byzancii. Okrem žobrania si získavali prostriedky na živobytie aj hádaním z ruky, hudbou, tancom, obchodovaním s koňmi, krotením medveďov, kováčstvom a liečiteľstvom. Kronikári sa často zmieňujú aj o drobných krádežiach, najmä jedla a ošatenia.

V období, keď sa Turci zmocnili aj časti slovenského územia, Rómovia slúžili obom protivníkom - uhorským sedliakom aj Turkom (najmä opevňovacie a stavebné práce, kováčstvo). Z druhej polovice 16. storočia máme správy o tom, že niektoré mestá dovoľovali usadiť sa rodinám rómskych kováčov. Rodiny kováčov a súčasne nadaných hudobníkov usadzovali hudbymilovní uhorskí feudáli na svojich pozemkoch. Na Slovensku sa takto utvorili základy kontinuitného usadlého spôsobu života rómskeho obyvateľstva.

 

2.2 Situácia v západnej Európe

Po roku 1427, kedy ich parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkvi, sa postoj obyvateľstva k nim radikálne zmenil: začalo obdobie krutej diskriminácie trvajúce vyše štyristo rokov. Vlády jednotlivých európskych krajín vydávali nariadenia, ktorými ich zo svojich krajín vykazovali: pri dolapení boli vystavení mučeniu, zmrzačeniu tela a následnej poprave. Zabitie Róma nebolo považované za zločin. V tomto období začínajú nad toleranciou prevažovať asimilácia, segregácia, vykorenenie, deportácie a rôzne represívne nariadenia o verejnom poriadku. 

Napríklad v Anglicku vrcholila v rokoch 1550 až 1640 honba na tulákov. Podobne postupovali aj iné európske krajiny, ako Francúzsko, Španielsko, Rakúsko, Nemecko, Uhorsko. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje Portugalsko, ktoré sa ako prvé pokúsilo deportovať Rómov do zámorských kolónií. Rómovia sa tak dostali na úroveň Afričanov a Indiánov, ktorí ako otroci pracovali na týchto územiach. Od roku 1674 posielali rómske ženy do Afriky, kým ich muži šli na galeje.

Rómovia sa stali terčom útokov Martina Luthera, podľa ktorého sa malo žobranie prísne trestať a bolo ho treba z kresťanskej spoločnosti celkom vyhladiť. Nesmeli byť krstení ani pochovávaní. Diderotova encyklopédia ako ukážka racionality a humanizmu opovrhuje Rómami, pretože zneužívajú dôverčivosť miestnych obyvateľov.

 

 3. Od konca novoveku do konca 1. ČSR

Habsburskí panovníci Mária Terézia a jej syn Jozef II. sa usilovali Rómov asimilovať s ostatným obyvateľstvom (zákazy kočovania, používania vlastného jazyka, uzatvárania vzájomných sobášov, nesmeli sa nazývať Rómami ani hovoriť rómskym jazykom). Na druhej strane však s týmto etnikom počítali ako s reálne existujúcou zložkou obyvateľstva krajiny. Nariadenia Jozefa II. boli zamerané na vzdelanie a christianizáciu Rómov. Hlavnou príčinou nesplynutia Rómov s majoritným etnikom bol ich neagrárny charakter.

Koncom  19. storočia žilo na našom území okolo 36 000 Rómov, z nich len asi 2 000 bolo prechodne usadených a niečo vyše 600 kočovalo, čiže väčšina Rómov bola už v tom období usadená. Asi tretina celkového počtu sa živila manuálnou prácou (drobní remeselníci, slúžky, sluhovia, robotníci, nádenníci atď.). Vyše 4 000 bolo muzikantov a zvyšok tvorili deti, resp. príslušníci iných povolaní. Vzdelanostná úroveň Rómov bola nízka – ani nie 3 000 z nich bolo gramotných či pologramotných.

Keď v roku 1918 vznikla Československá republika ako mnohonárodnostný štát, postavenie menšín garantovala Zmluva zo Saint Germain en Laye podpísaná 10. októbra 1919 medzi hlavnými mocnosťami a Československom. Jej zásady sa potom objavili aj v Ústavnej listine ČSR z roku 1920. V Československej republike neboli Rómovia evidovaní ako národnosť. Ich postavenie riešil zákon o potulných Cigánoch z roku 1927 (nebol namierený len proti Rómom, ale aj proti tulákom a povaľačom vyhýbajúcim sa práci). Ale aj za prvej republiky boli Rómovia prenasledovaní, o čom svedčí napríklad pogrom v Pobedime, ale najmä obrovská protirómska kampaň v súvislosti s košickým procesom s lúpežníkmi z Moldavy.

V roku 1927 bolo na Slovensku 60 315 usadlých a 1877 kočovných Rómov. V roku 1938 podľa štatistík len 26 265 Rómov, ale išlo len o osoby, ktoré sa samy prihlásili k tzv. cigánskej národnosti, takže tento výsledok je hlboko podhodnotený.

V októbri a novembri 1938 došlo k násilnému odtrhnutiu podstatnej časti pohraničia: po Mníchovskej dohode sa ocitli Sintovia a Rómovia z pohraničných oblastí Čiech a Moravy v nemeckej ríši a podobne sa po viedenskej arbitráži Rómovia z juhoslovenských oblastí a z juhozápadnej Podkarpatskej Rusi našli v Maďarsku. Československo zaniklo v marci 1939.

 

4.  Druhá svetová vojna

4.1 Slovenský štát (1939 – 1945)

Podľa sčítania obyvateľov v roku 1940 malo Slovensko spolu 2 653 053 obyvateľov, z nich bolo 30 000 Rómov, pravdepodobne ich však bolo okolo 100 000. Rómovia mali na slovenskej dedine svoje miesto – pri zábavách a svadbách sa starali o hudbu, zvláštne postavenie mali i rómski kováči. Nedostávali za to peniaze, ale väčšinou potraviny (zemiaky, tvaroh, vajcia).

Tisova Slovenská republika kopírovala vo vzťahu k Rómov rasistickú politiku Nemecka. Napätie, nedôvera voči Rómom pramení zo xenofóbie voči cudziemu živlu odlišujúcemu sa vzhľadom, rečou, náboženstvom, a predovšetkým spôsobom života, ktorý sa spravidla kriminalizoval. Odlišnosti vo vzťahu majoritného obyvateľstva k rómskej (i židovskej) menšine využíval fašistický režim vojnového slovenského štátu pri praktickom uplatňovaní protirómskych (i protižidovských) opatrení, ako aj v masívnej propagande, ktorá tieto opatrenia sprevádzala.

Protirómske opatrenia boli prijímané regionálne. Rómovia boli trestaní za vyhýbanie sa práci, mali zákaz cestovať verejnými dopravnými prostriedkami a vstupovať do verejných priestorov a parkov. Do miest a obcí smeli vstúpiť len vo vyhradených dňoch a hodinách. Svoje obydlia mali odstrániť z blízkosti verejných ciest až do vzdialenosti dvoch kilometrov. Táto getizácia zruinovala Rómov ekonomicky i spoločensky. Územný pohyb bol totiž nevyhnutný na to, aby mohli vykonávať svoje tradičné profesie a služby. Proticigánske opatrenia znemožnili Rómom poctivú obživu. Množiace sa krádeže, často krádeže z hladu, robili z nich v očiach tých, ktorí ich ku krádežiam donútili, asociálov.

Getizácia narušila tradičné etické normy. Príkladom je svadba medzi príbuznými. Najťažší hriech u slovenských Rómov bol partnerský vzťah medzi bratrancom a sesternicou. Rodičia vyhľadávali nevesty pre svojich synov na dedinských púťach, kde sa schádzali Rómovia z celého kraja, mladíci chodili na pytačky do piatej, šiestej dediny, aby sa vyhli nebezpečiu oženiť sa s príbuznou. Getizácia spôsobila, že výber partnera bol obmedzený na jednu osadu.

V roku 1941 boli zriadené pracovné útvary pre asociálov, do ktorých boli zaradení aj "Cigáni bez pracovného pomeru". Taký tábor bol aj v Dubnici nad Váhom; v roku 1944 bol premenený na zaisťovací tábor, v ktorom boli celé rómske rodiny.

Z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska, ktoré boli počas vojny pričlenené k Maďarsku, transportovali Rómov do koncentračného tábora v Dachau. Po obsadení Slovenska nemeckou okupačnou armádou od jesene 1944 do jari 1945 uskutočnili špeciálne jednotky SS na mnohých miestach Slovenska masové popravy rómskeho obyvateľstva. Prenasledovanie Rómov v slovenskom štáte smerovalo k rovnakému cieľu ako riešenie „židovskej otázky“.

 

4.2 Nemecko

S Rómami sa ako s vyvrheľmi spoločnosti zaobchádzalo už dlho pred tým, ako sa k moci dostali nacisti. Boli pokladaní za asociálov, za zdroj kriminality, za kultúrne menejcenných, za cudzie teleso vovnútri jednotného národa. Keď sa dostali nacisti k moci, objavil sa nový dôvod na ich prenasledovanie: ich odlišný a údajne menejcenný rasový pôvod.

Počas prvých mesiacov nacistickej vlády podala komisia SS návrh na vyvraždenie všetkých Rómov vo vtedajšom Nemecku. Navrhovali naložiť ich na lode a potopiť uprostred oceánu.6

Od 15. septembra 1935 sa na Rómov vzťahuje  norimberský zákon o ochrane krvi a cti, ktorý zakazuje zmiešané manželstvá a pohlavný styk medzi ľuďmi árijského a neárijského pôvodu. So sterilizáciou Rómov sa začalo už v roku 1933. V roku 1939  vyhlásil J. Behrendt v mene strany, že sa má okamžite pristúpiť k „ráznemu vyhladeniu“ všetkých Rómov, s výnimkou niekoľkých rodín, ktoré mali zostať za účelom budúcich antropologických výskumov v izolácii.

V roku 1943 tiež Himmler rozhodol, že sa Nemecko musí zbaviť všetkých rómskych táborov. Spustil program ich likvidácie, na konci ktorého zostalo pol milióna zmarených rómskych životov (štvrtina až tretina všetkých európskych Rómov).

Veľmi kruto zaobchádzali s Rómami mnohé nemecké satelitné štáty. Napríklad Francúzsko zaviedlo prísne opatrenia voči Rómom ešte pred nemeckou okupáciou. Deportovalo väčšiu časť Rómov a iných „kočovníkov“ do koncentračných táborov Buchenwald, Dachau a Ravensbrück. Podobne postupovalo aj Holandsko, Belgicko a Luxembursko. V Protektoráte Čechy a Morava z celkového počtu 8000 Cigánov prežilo len okolo 600. Zo všetkých Nemcami okupovaných krajín sa k extrémnym opatreniam neuchýlili len Dánsko a Bulharsko.

Tí Rómovia, ktorí holokaust prežili, dostali po skončení druhej svetovej vojny len veľmi nízke kompenzácie. A dostali ich len v prípade, že dokumentačnými a lekárskymi materiálmi mohli svoju internáciu preukázať.

 

5. Povojnová situácia

V roku 1958 bol vydaný zákon „o trvalom usídlení kočujúcich a polokočujúcich osôb, podľa ktorého sa zamedzil pohyb tej časti rómskeho obyvateľstva (olašskí Rómovia), ktorá dovtedy kočovala. Na základe tohto zákona im pobrali kone a kolesá od vozov. Rómovia nemali nárok na vlastnú etnickú existenciu: nesmeli zakladať rómske folklórne súbory, športové kluby, nesmela vychádzať žiadna rómska tlač. Štátna politika presadzovala od polovice 70-tych rokov projekt „znižovania vysokého podielu nezdravej populácie“, na základe ktorého boli výrazne finančne zvýhodnené ženy, ktoré súhlasili so sterilizáciou.

Komunistický režim predpokladal, že ak dôjde k vyrovnaniu životnej úrovne Rómov s priemernou životnou úrovňou ostatných, bude odstránená príčina ich odlišnosti.  Malo sa to uskutočňovať prostredníctvom rozptylu Rómov v rámci Slovenska i zo Slovenska do Čiech (riadený a podporovaný štátom), rozkladom prirodzených rómskych komunít, sťahovania Rómov z vidieka do miest, necitlivého a násilného prideľovania bytov Rómom zo sociálne znevýhodneného prostredia (Rómovia dostávali byty prednostne, chatrče im vypaľovali), donútenia k plneniu všeobecnej pracovnej povinnosti pod hrozbou odňatia slobody, vynucovanej povinnosti docházdzky detí do škôl a povinnej účasti Rómov na zdravotnej prevencii.

Tieto zdanlivo pozitívne výsledky boli dosahované násilnou formou, bez participácie a akceptácie samotných Rómov. Komunistický režim zabezpečil prispôsobenie sa nátlakom, neuvažoval o symetrickom systéme integrácie, tak vo sfére práce, ako aj v oblasti vzdelávania.

Hoci väčšina Rómov začala žiť lepšie ako v predchádzajúcich obdobiach, pretrvávali rómske tradície ako komunitný spôsob života, absencia hranice medzi súkromným a verejným, chápanie obydlia ako dočasného, provizórneho, mnohopočetnosť rodín a pod.

Rómska komunita sa presídlením, politikou rozptylu a politikou zamestnanosti stala súčasťou politiky sociálneho zabezpečenia, vďaka ktorej sa Rómovia dostali zo situácie hmotnej núdze. V dôsledku toho si Rómovia postupne zvykli na štátny paternalizmus, ktorý nahradil tradičnú rodinnú solidaritu. Tým sa vytvorila nová kultúra závislosti na štátnych inštitúciách.

Slovenskí Rómovia sa niekoľko desaťročí usilovali o to, aby boli uznaní ako národnosť, rovnako ako Maďari, Rusíni alebo Nemci. Už v roku 1948 sa pokúsili o založenie kultúrno-spoločenskej organizácie Združenie slovenských Cigánov. Spolok však nebol povolený. V roku 1969 vznikol Zväz Cigánov-Rómov, ale aj ten štátne a stranícke orgány po niekoľkoročnom trvaní v roku 1973 zrušili.

 

 II. SÚČASNOSŤ

Po novembri 1989 sa v živote Rómov mnohé zmenilo: vznikla prvá politická strana (Rómska občianska iniciatíva), vo volebnom období 1990 – 1992 mali Rómovia svojich zástupcov i vo federálnom i národnom parlamente. Začali vychádzať rómske periodiká, pôvodné diela rómskych literátov, v roku 1991 vzniklo profesionálne rómske divadlo Romathan.

Ponovembrové zmeny majú pre život Rómov aj iný rozmer: je ním vysoká nezamestnanosť, strata sociálnych istôt, v chudobných rómskych osadách vzrastá bieda, s pocitom beznádeje a neschopnosti riešiť vlastné existenčné problémy narastá alkoholizmus, kriminalita, vyhrocujú sa vzťahy medzi Rómmi a majoritným obyvateľstvom.

 

1.Rómovia ako menšina

Vláda Slovenskej republiky prijala 9. apríla 1991 Zásady prístupu k Rómom, čím ich zrovnoprávnila s ostatnými etnickými minoritami žijúcimi v Slovenskej republike a zaručila im podporu v rozvoji vlastnej kultúry, v oblasti školstva a vzdelávania. V súčasnosti sú Rómovia druhou najpočetnejšou menšinou na Slovensku. V roku 1991 sa k rómskej menšine prihlásilo 75 802 obyvateľov, v roku 2001 sa prihlásilo 89 920 obyvateľov. Odhady skutočného počtu Rómov na Slovensku sa rôznia, pravdepodobne ich na našom území žije okolo 400 000. Najvýznamnejším faktorom neprihlásenia sa k svojej národnosti je podľa expertov kríza rómskej národnej a etnickej identity, spôsobená rokmi asimilácie a vnímanie rómstva ako pečate menejcennosti.

 

 2. Vzťah majoritnej populácie k Rómom

Odlišná kultúra rómskej menšiny a celkový spôsob života Rómov sú majoritnou populáciou vnímané negatívne a prevláda u nej názor, že značná časť Rómov sa nechce alebo nevie adaptovať na spoločenské normy. Po roku 1989 mnohí Rómovia prišli o zamestnanie. Prejavilo sa to narastaním chudoby v rómskych osadách i zhoršením vzťahov medzi rómskymi a nerómskymi spoluobčanmi.

Vnímanie odlišnosti Rómov vedie ku vzniku sociálneho dištancu majoritnej populácie k Rómom. Výskumy  vypovedajú, že sociálny dištanc je na Slovensku rozšírený s rovnakou intenzitou vo všetkých vrstvách obyvateľstva bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, národnosť, politické preferencie, veľkosť sídla, pričom jej miera je ustálená a prakticky sa nemení v čase. Značná časť majoritnej populácie chápe prítomnosť Rómov na Slovensku ako príťaž.

Vzťah a postoje majoritnej populácie k Rómom sú dlhodobo výrazne horšie než vzťahy k iným skupinám obyvateľstva.

 

3. Chudoba Rómov, nezamestnanosť

Väčšina Rómov patrí z hľadiska socio-profesijného statusu do kategórie nekvalifikovaných robotníkov, s čím súvisí ich veľké zastúpenie medzi nízko príjmovými skupinami obyvateľstva Slovenska. Hlavným faktorom „novej chudoby“ nie je počet detí, ale nízky stupeň vzdelania spojený s odbormi, ktoré zanikajú. Hĺbka a rozsah chudoby Rómov je predovšetkým dôsledkom miery, stupňa ich dezintegrácie (separácie až segregácie).V prípadoch niektorých rómskych osád je až stopercentná nezamestnanosť, najmä v tzv. marginalizovaných oblastiach (vysoká miera dlhodobej nezamestnanosti, sociálnej odkázanosti; chudoba aj u majoritnej populácie) – hraničných oblastiach severného, východného a južného Slovenska.

Presné štatistiky rómskej nezamestnanosti neexistujú, počet nezamestnaných Rómov na Slovensku však systematicky rastie a práve Rómovia tvoria výraznú väčšinu dlhodobo nezamestnaných.

Veľmi pozitívne sú hodnotenie verejnoprospešné práce, vďaka ktorým si – okrem zníženia nezamestnanosti Rómov a vytvorenia pozitívnych vzorov – dovtedy nezamestnaní Rómovia  začali opätovne vytvárať pracovné návyky.

 

4. Kriminalita

Štatisticky sa Rómovia podieľajú na kriminalite významne vyššou mierou než príslušníci majoritnej populácie. Celkový podiel Rómov na kriminalite je pomerne vysoký – v roku 1989 to bolo 21,5 %, v roku 1991 už 29%. Od roku 1993 sa podiel Rómov na celkovej kriminalite začal znižovať, v roku 2000 klesol na hranicu 18%.

Na vysokú mieru ich kriminality vplývajú majetkové pomery Rómov, vysoká nezamestnanosť, nízka úroveň právneho vedomia a nízka účinnosť trestov. K tomu sa pridala závislosť od drog, hracích automatov.

 

5. Vzdelávanie, zamestnanie

 

Povinná školská dochádzka nemusí vždy znamenať kvalitu. V prípade vzdelávania rómskych detí z donútenia môže pôsobiť retardačne. Je treba voliť také metódy, aby tieto deti chodili do školy s radosťou - tak, ako ich rovesníci, napríklad deti kočovných Rómov vo Francúzsku. Rómovia nemôžu byť len objektom, musia sami spolupracovať.

Na vyučovanie rómskeho jazyka ako materinského bola vypracovaná v roku 1994 koncepcia vyučovania rómskeho jazyka a literatúry na základných a stredných školách. Nadväzne na ňu vznikli učebné osnovy rómskeho jazyka a literatúry pre 1. a 2. stupeň základnej školy. Z iniciatívy učiteľov konzervatória v Košiciach v školskom roku 1992/93 bola otvorená stredná umelecká škola, na ktorej sa vyučuje aj rómsky jazyk a literatúra ako povinný predmet.

Potrebu osobitnej prípravy pre rómske spoločenstvo dokumentuje aj zavedenie vysokoškolského bakalárskeho 3-ročného štúdia učiteľstvo a vychovávateľstvo pre prácu s deťmi zo znevýhodneného výchovného a sociálneho prostredia, ktoré zriadila Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre na svojom pracovisku v Spišskej Novej Vsi.

Rómske deti zo separovaných a segregovaných osídlení sú hendikepované trikrát: prvý raz pri nástupe na ZŠ, druhý raz pri prijímacích pohovoroch na stredné školy. Ak sa rozhodnú pre strednú školu, tak predovšetkým na učňovských školách, pri výbere ktorých je určujúca dostupnosť (vzdialenosť od bydliska) a tu sú obmedzené výberom tretíkrát. Ocitajú sa však v pasci nezamestnaného absolventa učňovskej školy, ktorý nemá šancu nájsť si zamestnanie v blízkosti svojho bydliska.

Ak ukončia vzdelanie, vracajú sa do pôvodného prostredia, kde reprodukujú vzory správania sa svojich rodičov. Padajú do sociálnej záchrannej siete a túto situáciu mladá generácia začína vnímať a chápať ako normalitu.

 

6. Zdravotný stav

Dôraz na individuálnu zodpovednosť za zdravie (zrušenie povinných zdravotných prevencií) sa prejavuje v zhoršenom zdravotnom stave rómskej populácie. Zlá socio-ekonomická situácia a s ňou súvisiace nevyhovujúce podmienky v mieste bydliska sú príčinou prudko sa zhoršujúceho zdravotného stavu Rómov. Po roku 1989 sa prudko zvýšil počet ochorení horných dýchacích ciest, v niektorých osadách sa začala šíriť tuberkulóza. Rozšírené sú kožné a pohlavné choroby, častý je výskyt úrazov.

So sociálne znevýhodneným prostredím súvisí aj vysoký podiel mentálnej retardácie.

 

 7. Diskriminácia, rasizmus

Rómovia sú na Slovensku častými obeťami rôznych foriem diskriminácie. Rozšírená je latentná forma rasizmu a ovplyvňuje každodenný život Rómov – stretávajú sa s ňou v styku s úradmi štátnej správy a samosprávy, v dopravných prostriedkoch, v reštauračných a zdravotníckych zariadeniach, pri nástupe do zamestnania či ako spotrebitelia. Rómovia sú tiež diskriminovaní v reštauračných zariadeniach a v službách celkovo.

Inou formou diskriminácie je represívne konanie polície voči Rómom – mnohí sa sťažujú, že polícia k nim pristupuje inak ako k ostatným občanom. Organizácie pôsobiace v oblasti ľudských práv opakovane poukazujú na brutalitu polície vo vzťahu k Rómom.

Obeťami rasovo motivovaného násilia sa Rómovia stávajú častejšie ako príslušníci iných menšín. Podľa údajov Policajného zboru SR bol najčastejšie obeťou Róm, najviac útočníkov z objasnených prípadov boli prívrženci hnutia skinheads, vyše polovica útočníkov nebola plnoletá.

Prejavom rasizmu sa nevyhýbajú ani niektorí politickí predstavitelia, dokonca s cieľom zvyšovať si popularitu medzi voličmi.

 

8. Migrácia Rómov

Rómovia často vidia riešenie svojej situácii v odchode do krajiny, kde by dostávali vyššie sociálne dávky. Kolektívny odchod (odchod celých rodín z určitých oblastí) však vyvoláva a znásobuje v spoločnosti existujúce napätie – majoritná populácia je za tento „odchod“ trestaná zavedením vízovej povinnosti v jednotlivých krajinách (ktoré sa prijatiu Rómov bránia).

Neustávajúca migrácia Rómov v priebehu rokov 2000 a 2001 postupne menila aj postoje obyvateľov krajín EÚ k Rómom. Kým v minulosti boli pre obyvateľov Belgicka najmenej želanými susedmi drogovo závislí ľudia, v súčasnosti sú to Rómovia.

 

 

 III. SPÔSOB ŽIVOTA, TRADÍCIE

1. Cigáni? Rómovia?

Každé etnikum má svoje pomenovanie – etnonym. Etnológia rozoznáva dva typy etnonymov: endoetnonym – pomenovanie, ktorým príslušníci daného etnika označujú samých seba a exoetnonym – ktorým označujú príslušníkov iných etník.

Najstaršie zachované správy o Rómoch na území Európy ich označujú ako Adsincani. Z tohoto termínu vznikli pomenovania v ďalších jazykoch: Acinganus, Cinganus, Cingerus (stredoveká latinčina), Cingene (turecky), Acigana, Cigan (bulharsky), Ciganin (srbsky), Tsigan (rumunsky), Czigány (maďarsky), Zigeuner (nemecky a holandsky), Zingaro (taliansky) atď.

Druhá skupina pomenovaní je odvodená od predpokladaného egyptského pôvodu Rómov (keďže sa v Európe predstavovali ako kniežatá z Malého Egypta): Gypthoi, Aigyptiaki (grécky), Egyptenarin, Gipten (holandsky), Egypcions, Egypsies, Gypsies (anglicky), Egiptianos, Egitanos, Gitanos (španielsky) a pod.

Všetky uvedené pomenovania sú exoetnonymami, čiže príslušníci takto označovaného etnika sami seba takto nenazývali, pokladali ich skôr za hanlivé.

Najrozšírenejším endoetnonymom v Európe je Roma = Rómovia. Tento termín sa odvodzuje od indického označenia Dóm, ktoré sa v Arménsku zmenilo na Lóm a po príchode do Európy dostalo definitívnu podobu.

Pre používanie tohoto termínu sa rozhodla aj vrcholná rómska organizácia International Romani Union, založená v roku 1971 v Londýne.
Ak sa stretneme s používaním názvu Cigáni u samých Rómov, môže to mať dva dôvody: buď ho považujú za prekladový termín, ktorý používajú, keď hovoria po slovensky, alebo sú to Rómovia, ktorí v priebehu 19. storočia opustili rómčinu a jazykovo sa asimilovali v prospech maďarčiny (najmä hudobníci na južnom Slovensku).

 

2. Jazyk

K odhaleniu pôvodu Rómov prispel kalvínsky kňaz Štefan Váli, ktorý študoval v 18. storočí v Holandskom Leydene. Tento kňaz sa tam spriatelil s tromi indickými študentmi, ktorí pochádzali z indickej oblasti Malabar. Ich jazyk mu nápadne pripomínal jazyk Rómov zo svojho rodiska, preto si zapísal od týchto študentov vyše 1000 slov aj s ich významom. Keď sa vrátil domov, (pôsobil v obci Almás pri Komárne) prečítal indické slová miestnym Rómom, títo mu väčšinu slov vedeli vysvetliť a správne preložiť. Táto správa podnietila mnohých jazykovedcov, ktorí na základe skúmania rómskeho jazyka a porovnávania s vývojom indických jazykov zistili, že predkovia Rómov pochádzajú naozaj z Indie.

Jazyky všetkých Rómov patria do skupiny indických jazykov ako i hindština, bengálština a ďalšie. Tieto jazyky sú súčasťou veľkej skupiny indoeurópskych, do ktorých patria okrem iných i slovanské jazyky, germánske, románske, baltské i iránske jazyky. Príbuznosť Rómov s ostatnými európskymi národmi nie je žiadnou špekuláciou, pretože tieto národy prišli zo spoločnej pravlasti Indoeurópanov, o ktorej sa presne nevie, kde sa nachádzala.

Rómsky jazyk sa udržal a rozvíjal aj v osadách na našom území. Bol základným dorozumievacím prostriedkom v osadách izolovaných od slovenských obcí, preto sa tu zachoval pomerne archaický a bohatý dialekt rómčiny i bohatá ústna slovesná kultúra.

Rómčina mala donedávna len hovorenú formu, slúžila ako komunikačný prostriedok výhradne v rámci rómskej komunity. Ku kodifikácii na Slovensku došlo v roku 1971, keď bola prijatá záväzná písomná forma slovenského dialektu rómčiny.

Podľa odhadov odborníkov takmer 70 percent Rómov na Slovensku používa tento jazyk ako svoj materinský jazyk.

 

3. Rozdelenie, remeslá

Všetkých Rómov na Slovensku môžeme rozdeliť: starousadlí Rómovia na našom území (žijú usadlým spôsobom aspoň tristo rokov) sa odlišujú podľa majoritného jazykového prostredia na: slovačike Roma (slovenskí Rómovia) a ungike Roma (maďarskí Rómovia). Tí, ktorí u nás do roku 1959 kočovali, prišli na naše územie v 19. storočí z rumunského Valašska, sa sami nazývajú vlašike Roma (v slovenčine sa ustálil tvar olašskí Rómovia).

Základnou formou obživy starousadlých Rómov bola príležitostná práca u roľníkov. Najvýznamnejším remeslom bolo kováčstvo, vyrábali klince, podkovy, reťaze, motyky, rôzne kovania. Dnes sa tomu venuje už len niekoľko Rómov, zameriavajú sa na výrobu umeleckých kovaní, mreží, svietnikov a pod. K ďalším remeslám patrila výroba metiel, dreveného uhlia, košov, tehál z nepálenej hliny. Vyrobený tovar chodili ponúkať podomovým obchodom, vymieňali ho zväčša za potraviny alebo oblečenie. Významným zdrojom obživy starousadlých Rómov bolo hudobníctvo: v prostredí rómskych sláčikových hudieb vyrástlo viacero vynikajúcich interpretov, ktorí účinkovali na šľachtických i kráľovských dvoroch. Na prelome 19. a 20. storočia hudobníci vytvorili špeciálnu sociálnu vrstvu mestských kaviarenských hudobníkov. Väčšina Rómov, ktorí po roku 1989 nestratili zamestnanie, pracuje v súčasnosti v nekvalifikovaných robotníckych profesiách, v stavebníctve, pri ťažbe dreva, na železnici, pri výkopových prácach, prípadne pri očiste miest.

Olašskí Rómovia sa odlišujú antropologicky svetlejšou pleťou, obľubujú pestré farby odevov a zlaté šperky. Živili sa väčšinou priekupníctvom koní, kováčstvom, výrobou korýt a kotlíkov. Do päťdesiatych rokov 20. storočia patrili medzi sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva, dnes vďaka obchodovaniu a priekupníctvu patria medzi najbohatšie vrstvy Rómov. Bývajú najmä v mestách a bohatších obciach na južnom Slovensku.

Kontakty medzi starousadlými a olašskými Rómami sú minimálne.

 

4. Zvyky

4.1 Osady

Rómovia v minulosti žili (a v mnohých prípadoch ešte stále žijú) v osobitných sídelných jednotkách – osadách, ktoré sa vytvárali takmer pri každej obci. Bývajú v domčekoch z dreva alebo nepálených tehál s veľmi skromným vybavením, často tu chýba pitná voda, kanalizácia i elektrina. Početné rodiny boli v rámci programu likvidovania rómskych osád prevezené do mestských panelových bytov.

V lete sa život v osade odohráva väčšinou vonku. Varia na sporákoch, ktoré vyniesli pred dom, vonku jedia, perú, poriadajú oslavy, zábavy.

Na čele spoločenstva olašských Rómov stojí vajda (mujalo), ktorý disponuje veľkou rozhodovacou mocou. V minulosti jeho postavenie prezentovali aj vesta so striebornými gombíkmi, zlatá retiazka, palica s magickými symbolmi, prípadne strieborný pohár, z ktorého okrem neho smeli piť iba muži. V prostredí starousadlých Rómov býval na čele všeobecne vážený a rešpektovaný muž – čhibalo, ktorý bdel nad dodržiavaním etických noriem, poriadku, často býval aj obradníkom, ktorý uzatváral manželstvá, lúčil sa pri pohreboch a pod. S rozpadom spoločenských väzieb v posledných desaťročiach jeho autorita upadá.

 

4.2 Rodina

Základom spoločenstva naďalej zostáva rodina, v ktorej rozhodovacie právo má väčšinou muž, zabezpečenie chodu domácnosti však prenecháva svojej žene.

Aby si mladí ľudia mohli založiť rodinu, musia uskutočniť pytačky. Za prítomnosti svojich rodičov a ďalších svedkov si sľúbia vernosť. Prekrížia si ruky a vypijú si vzájomne obsah partnerovho pohárika a pobozkajú sa. Od tejto chvíle sú rómskym spoločenstvom považovaní za manželov. Občiansky alebo cirkevný sobáš uzatvárajú až po niekoľkých rokoch , keď už majú jedno-dve deti. V súčasnosti sa pytačky chápu ako zásnuby, neoprávňujúce mladých k spolužitiu.

V rómskych rodinách si ako prvorodené dieťa želajú väčšinou chlapca. Telesné vady novonarodeného dieťaťa sa kládli za vinu matke, pretože tehotná žena bola vystavená mnohým obmedzeniam: nesmela sa pozerať na telesne postihnutých ľudí, na neznáme zvieratá (najmä plazy), ani na mŕtveho, pretože dieťa by mohlo mať ich podobu. Až do krstu je novorodenec vystavený pôsobeniu zlej sily – strigy, ktorá sa ho pokúša vymeniť za škaredé dieťa. Na ochranu pred touto výmenou kladú dodnes rómske mamičky na východnom Slovensku do postieľky pod perinu dieťaťa rôzne ochranné predmety. Proti urieknutiu uväzujú deťom na zápästie červenú stužku, dieťa, ktoré niekto uriekol umývajú špeciálne pripravenou uhlíkovou vodou.

Rómske deti veľmi nerady odchádzajú od rodičov a to aj v dospelosti, keď si založia vlastné rodiny. Vo všeobecnosti možno povedať, že rómska rodina i v súčasnosti reprezentuje tradičný typ viacgeneračnej rodiny.

Začiatkom 20. storočia nebolo zriedkavé, že žena porodila desať až dvanásť detí, s rastom životnej úrovne prirodzene klesá počet detí v rodine. V súčasnosti majú zaostalejšie rómske rodiny 5–6 detí, vyspelejšie 3- 4 deti, klesá aj počet detí narodených pred sobášom rodičov.

Vážnym problémom ostáva nízky vek prvorodičiek.

 

4.3 Náboženstvo

Náboženským vyznaním sa väčšina Rómov hlási k rímskym katolíkom. Ich skutočná viera je však zaujímavou symbiózou kresťanskej ideológie, vlastných poverových predstáv (ktorých korene možno predpokladať ešte v Indii) a obyčajných úkonov – prejavov ľudovej viery, ktoré prevzali od majoritného obyvateľstva, v prostredí ktorého niekoľko storočí žili a prispôsobili ho vlastným potrebám.

 

4.4 Obyčaje pri úmrtí

Veľká pozornosť sa venuje obyčajam pri úmrtí človeka. Rómovia veria, že pre zomierajúceho si prichádza niekto zo zosnulých príbuzných a odvádza ho na druhý svet. Do truhly sa vkladajú odevy zosnulého, jeho osobné predmety, vrátane tých hodnotnejších: prstene, náušnice, hodinky, husle, gitaru, fajku, cigarety, fľaštičku s alkoholom, karty, prípadne modlitebnú knižku a ruženec. Od chvíle skonu až do pohrebu pri ňom bdejú: hrajú karty, rozprávajú príhody zo života zosnulého, starodávne rozprávky; nesmie sa spievať, tancovať ani štrngať pohármi. Ak niečo zabudli dať do truhly,  na druhý deň to zanesú na cintorín a vložia do hrobu.

 

 

Rómske spoločenstvo možno charakterizovať ako neagrárne spoločenstvo, ktoré nie je schopné uživiť sa z vlastných zdrojov, preto tradične vstupovalo do vzťahov s agrárnymi kultúrami. Nakoľko Rómovia nikdy neboli agrárnou kultúrou a ich vzťah k pôde bol vždy veľmi vlažný, nemali vytvorené ani mechanizmy a inštitúcie viazané s agrárnym typom súkromno-vlastníckych vzťahov.

 

5. Svetová rómska únia

Úsilie európskych Rómov zjednotiť početné rómske združenia a vytvoriť spoločnú medzinárodnú organizáciu vyvrcholilo v apríli 1971, kedy sa delegáti približne zo štrnástich krajín stretli v Londýne na prvom Svetovom rómskom kongrese a založili Svetovú rómsku úniu. Dohodli sa, že v budúcnosti sa budú všetci označovať menom Rómovia, prijali program vzdelávania, dopracovania jednotnej gramatiky rómskeho jazyka, boja proti rasizmu.
Dohodli sa na používaní vlastnej vlajky a hymny. Rómska vlajka pozostáva z dvoch pruhov - spodného zeleného, symbolizujúceho prírodu a horného modrého, predstavujúceho oblohu. V strede sa nachádza červené vozové koleso so šestnástimi špicami. Keďže také isté koleso je aj na štátnej vlajke Indie, Rómovia sa týmto spôsobom prihlásili ku krajine, z ktorej ich predkovia odišli pred tisícročím.

Z pôvodnej piesne juhoslovanských Rómov, ktorú upravil Jarko Jovanič (1971), vznikla medzinárodná rómska hymna Opre Roma (Hor´ sa, Rómovia).

 

 

 
Reklama